Viróza ma prinútila odvolať stretnutia, posunúť termíny klientov a zostať doma. Oslabené telo si pýtalo plnú pozornosť a nedovolilo pracovať ani mysli. Priority sa v okamihu preformátovali dovnútra. Či som to chcela, alebo nie, musela som sa venovať len sama sebe. Koľkí z nás sa zastavia až keď im choroba dá jasnú stopku. Tí, čo sa nezastavia ani vtedy, dostanú od života väčšinou ešte ťažšiu lekciu. Prečo dávame väčšiu pozornosť práci, podnikaniu, domácnosti, …, ako sebe? Je to nedostatok sebaúcty, alebo naopak veľká namyslenosť, že my sme perfektní, čo zvládnu všetko a ešte o trochu viac, až nakoniec na seba zabudneme?
Doba sa zmenila, mnohí sme dostali to, čo sme chceli, slobodu. Slobodu podnikať, robiť to, čo nás baví, sami za seba, čo je skvelé. Veď je veľké šťastie, keď zamestnanie je aj našim koníčkom a môžeme sa v ňom realizovať. Možno otázkou, ktorú vnímam, je: „Kde zostávame my, keď nás to celých pohltí?“ Je toto práve to, čo sme chceli? Je v poriadku, keď robíme nadčasy, ktoré by sme pre korporát nikdy nerobili, s odôvodnením, že predsa musíme získať, či udržať klientov? Nebudeme niekedy ľutovať, že namiesto hry s deťmi sme trávili čas na biznis večery, alebo že namiesto návštevy rodičov sme im narýchlo zavolali medzi dvomi mítingami? Sme to skutočne my, keď ešte aj večer pri čaji s partnerom kradmo odpovedáme na mail v mobile? Sme to my, keď v noci vstávame zapísať si niečo veľmi dôležité, na čo nesmieme do rána zabudnúť?
Moja otázka je, či vieme oddeliť prácu a súkromie? A či v tom súkromí dávame pozornosť sebe?
Ktorá z nich je pre vás dôležitejšia?
Niekedy sa schovávame sami pred sebou za činnosti, ktoré robíme pre svojich blízkych. Strácame sa nielen v práci, ale aj v iných ľuďoch, keď im dávame prednosť pred sebou. Je to možno jednoduchšie robiť niečo užitočné pre druhých, ako sa opýtať : „Čo ja potrebujem?“, „Čo ja chcem?“.
Môj dedko hovorieval: „Ľudia nevedia žiť.“ Čo tým myslel? Rozmýšľala som nad tým už ako dieťa a stále nemám odpoveď. Len občas sa mi zazdá, že už-už to viem uchopiť. V tých chvíľach, keď bežím lesom, nie kvôli kondičke, len preto že chcem, počúvam spev vtákov a cítim vôňu dreva. Keď si uvedomím všetky svoje zmysly a som súčasťou toho celku. Vtedy som to skutočne ja, sama so sebou a sama pre seba. Myslím, že sa nám to darí vtedy, keď sme na chvíľu ako deti, ktoré nepotrebujú analyzovať minulosť ani plánovať budúcnosť, ale s dôverou k svetu sú tu a teraz.
Rada sa dozviem, čo si o tom myslíte.
Vaša Maja
