Sedím na koncerte vo Filharmónii, znie famózna hudba, ktorá sa nedá slovami opísať… množstvo nástrojov, množstvo zvukov splýva do jedného celku, ktorý mi zatajuje dych. Úžasná harmónia. Mimovoľne mi tečú slzy. Tá hudba rezonuje s niečím v mojom vnútri. Obraciam sa do seba. Som vyrovnaná? Alebo len túžim po harmónii aj v sebe?
Pozerám sa na Picassov obraz a úplne ma vťahuje do svojho sveta. Do sveta, kde na prvý pohľad harmónia chýba. Cítim sa ako ona, žena na plátne, čiastočne rozbitá na množstvo zdanlivo k sebe nepatriacich častí… a predsa je to celok, je to nádherné umelecké dielo. Som umelecké dielo, aj keď moje časti akoby boli trochu rozhádzané?
Všetci túžime po harmónii. Harmónii v živote, vo vzťahoch a najmä v sebe. Čo to vlastne hľadáme?
Môžeme cítiť strach a napriek tomu sa odhodlať na odvážny krok.
Môžeme byť nahnevaní a zároveň milovať.
Môžeme byť unavení a napriek tomu podať výkon.
Môžeme pochybovať a zároveň veriť.
Je to vždy vnútorný boj, alebo dohoda protichodných síl?
Túžime spojiť to množstvo našich častí, zladiť našu pestrosť do vyrovnaného celku. Tak ako dobrý dirigent počuje každý nástroj a presne vie, kedy mu dať priestor a kedy ho stíšiť. Začuje aj keď vydá falošný tón. Tak aj my potrebujeme počúvať tie svoje časti, viesť s nimi dialóg. Spoznať sa. Potrebujeme spoznať to, kto sme a prečo.
Sebapoznanie nie je test, ktorý musíme úspešne vyplniť. Je to celoživotný rozhovor so sebou. Je to náročná práca. Niekedy potrebujeme druhého človeka, aby sme v rozhovore uvideli to, čo sami v sebe nevidíme.
Tak ako hovorí Carl Rogers: „The good life is a process, not a state of being. It is a direction, not a destination.“, v preklade: „Dobrý život je proces, nie stav bytia. Je smerom, nie cieľom.“
Tak ani vnútorná harmónia, nie je konečný stav, ktorý raz dosiahneme, je to neustále hľadanie.
Vaša Maja ( www.koucvitaja.sk )
