Po dlhšom čase som sa stretla s kamarátom na káve. Na otázku: „Ako sa má, čo má nové?“, povedal: „Najhoršie je, keď sa ti začnú plniť sny“. To som nečakala. Viem, že sa mu jeden náročný a dlhoročný splnil. Vnímala som tiež, že radosť, ktorú z toho úprimne má, sa spája s vyčerpanosťou. Zamyslela som sa ako to mám ja, ako to majú iní…
Sny nás vedú, podľa nich vieme za čím chceme ísť, ukazujú nám cestu. Pomôžu nám hľadať spôsob ako ich dosiahnuť… Držia nás v akcii. Sú motiváciou nášho snaženia. A potom, po dlhšom či kratšom čase, po množstve práce, sme tam. Máme to, po čom sme túžili a urputne si to chceme užiť. A možno už nevládzeme, veď toľko energie sme venovali na ich dosiahnutie. Sme v cieli, ale nechceme skončiť ako Maratónec Pheidippides.
Možno najťažšie je prijatie, že sen, ktorý sme si splnili, nie je konečná, je to postup do ďalšieho levelu. Postup, ktorým sme získali novú kvalitu. Aby sme sa opäť iba nehnali od jedného míľnika k druhému, je dobré sa zastaviť a oceniť za to čo sme dosiahli. Kým sme sa stali. V novej role nájdeme novú energiu.
Doprajme si oslavu svojich výsledkov, tak ako čerství maturanti, bakalári, či magistri, ktorých usmiatych stretáme v meste.
Vaša Maja (www.koucvitaja.sk)
