Idylka pri bazéne, rodičia sa kúpu, deti plávajú na kolieskach. Jedno malé dievčatko, asi tak trojročné, na brehu zhodí koliesko, zahlási: „Ja sama“ a skočí. Otec stojí blízko a je celkom pokojný. Nechá dieťa zažiť dotyk s dnom a pomôže mu nad hladinu. Matka skoro v hysterickom záchvate, nevie či skôr ratovať dieťa alebo nadávať otcovi.
Bolo to pred viac ako dvadsiatimi rokmi a tá ustrašená matka som bola ja. Stále ňou som, aj keď dcéry sú dávno dospelé a samostatné, občas zostávam aj ustrašenou. Dcéra bola v poriadku, trochu na napila chlórovanej vody, ale jej zdravé inštinkty zafungovali a bola dobre pripravená naučiť sa plávať.
V čom bol rozdielny prístup nás, ako rodičov? Bol jej otec nezodpovedný a ľahkovážny, alebo veril že má situáciu pod kontrolou a dôveroval aj v sily dieťaťa? Ja som bola zbytočne vystrašená, alebo to bola normálna reakcia starostlivej matky?
Strach verzus dôvera. Potreba chrániť deti je prirodzená a strach, normálna emócia, ktorú pocítime pri ohrození, aby nás viedla k rýchlej reakcii. Dnes s odstupom času výraznejšie vnímam ako je práve dôvera kľúčová. Bohužiaľ nie vždy ju v sebe ako rodičia máme. Občas pocítime strach, aj vtedy, keď si situácia už nevyžaduje našu reakciu, keď stačí mať dôveru, že naše deti to zvládnu.
Kde sú hranice ochrany, ktorú deti potrebujú? Koľkokrát musí dieťa padnúť, kým sa naučí chodiť? Kedy môžeme smelo pustiť jeho rúčku, a nechať ho ísť samé? Ako ďaleko majú siahať naše ochranné krídla a kedy ich už treba definitívne stiahnuť? Spod rozložitých a pevných ochranných krídel sa totiž nedá vzlietnuť.
Prečo sa ich mnohí rodičia nevedia, alebo boja vzdať? Prečo si niektorí myslia, že vedia lepšie čo a kedy by mal ich syn jesť, piť, či nepiť, robiť, či nerobiť…, napriek tomu, že ich syn má vysokú školu a skoro tridsať rokov? Sme niektorí takí seba-preceňujúci, alebo sme si lásku pomýlili so strachom? Bojíme sa, aby sa nášmu, hoc už dospelému „dieťaťu“, niečo nestalo. Z čoho vychádza ten strach? Veď sme predsa vychovali schopných a samostatných ľudí. Svoju prácu sme už spravili. Kde zostala tá spomínaná dôvera? Prečo im v niečom nedôverujeme a stále ich chceme pred niečím chrániť? Možno to vychádza z nás. Bojíme sa, že nezvládnu to, čo sme my zvládali ťažko. Vymeňme strach za dôveru. Veď aj nám, keď cítime dôveru okolia, sa darí lepšie.
Možno túžime, aby oni naplnili ideál, ktorý sa nám celkom nepodarilo dosiahnuť, no takú jasnú predstavu sme o ňom mali, že im ju potrebujeme vtláčať. Pravdepodobne narazíme len na odpor, či už priamy, alebo na pasívnu agresivitu.
Naše očakávania vo vzťahu k našim potomkom, či už ich prejavujeme okato, alebo presakujú len z nášho podvedomia, ich len limitujú. Stiahnime preto včas svoje ochranné krídla a umožnime im letieť. Doprajme im slobodný let kadiaľ ich povedie ich srdce a hlava. Vaša Maja (www.koucvitaja.sk)
