Začala skutočná jeseň, snaží sa vystriedať stále nevzdávajúce sa leto. Jeseň nás okrem pestrofarebnej krásy teší aj dozretým ovocím. Hoci dnes, v čase supermarketov, máme všetko celý rok. Načo teda taký poetický úvod? Rozmýšľam nad ľudskou zrelosťou.
Mala som sotva tridsať rokov, keď som si na stužkovej slávnosti svojich študentov vypočula: „Bola nám občas staršou sestrou a občas starou mamou.“ Teraz som už reálne starou mamou a nie som si istá, či som už zrelá. A čo vlastne tí moji študenti mysleli tou starou mamou? Múdrosť? Trpezlivosť? Láskavosť? Tak si predsa všetci predstavujeme babičku. Možno najmä to, že je tu vždy pre nás. Na to predsa nemusíme byť ani len mamou a vôbec nie starou. Byť tu pre druhých je moje životné krédo, takže som sa ako babička už asi narodila. Možno sú za tým rodinné konštelácie, ale to teraz nechcem rozoberať. Rada si túto vlastnosť podržím, v mojej profesii kouča sa nesmierne hodí. Myslím, že nielen ochota byť tu pre iných, ale aj všetky spomínané vlastnosti nesúvisia s vekom.
Čo je teda to ľudské dozrievanie a prečo sa bojíme starnúť? Žijeme v spoločnosti zameranej na výkon. Strach máme z toho že už ho nebudeme môcť podávať taký ako sa očakáva. Slogany typu: „Vek je len číslo“, nás v tomto strachu utvrdzujú. Nepoľaviť, za žiadnu cenu nepoľaviť! Držať krok s mladými! Snažiť sa urobiť všetko preto, aby som stále bola mladá! Nevidieť vrásky, alebo ich násilne odstraňovať či maskovať! Nepripustiť si že sú! Je to cieľ? Za mňa nie. Za mňa je lepšie prijať to, čo je prirodzené, aj s tými vráskami, ktoré môžu byť veľmi sympatické a vedieť že vek môže byť známka zrelosti. Zrelosti, ktorá skrýva naše skúsenosti a zodpovednosť. Zrelosť, ktorá veľa vie, ale vie aj to, že nemusí vedieť odpoveď na každú otázku. Napriek tomu má chuť stále sa učiť. Zrelosť, ktorá nemusí robiť dojem, lebo prináša pokoru a nesnaží sa o dokonalosť. Zrelosť, ktorá má rozvahu a pokoj. Majme teda radosť z toho, čoho sme sa dožili. Prijmime možnosť tešiť sa z toho, že ráno vyšlo slnko a večerná tma navádza na oddych. Užime si to privilégium spomaliť aj keď to neznamená zastať.
Toto vnímam ako najdôležitejšie, spomaliť a nemusieť zastať, nemusieť vystúpiť z toho vlaku s pocitmi, že som nepotrebný. Spoločnosť zameraná na výkon totiž práve toto robí, buď ideš v šialenom tempe, alebo ťa už nepotrebujeme. Našťastie nie je to celkom pravda a mnohé firmy si už uvedomujú práve tú skutočnosť že pestrosť kolektívov, či už gendrovo, ale aj vekovo je prospešná. Začína sa presadzovať filozofia aktívneho starnutia a medzigeneračné aktivity. Myšlienky sú to skvelé, realizácia je občas náročnejšia možno práve preto, že nechceme prijať už spomínanú prirodzenosť. Nechceme diskriminovať seniorov, ale zároveň je nám jasné, že ak sa chcú udržať v kolektíve nesmú strácať na pružnosti a rýchlosti. K čomu to vedie? Seniori časom sami pochopia, že nestíhajú a radšej dôstojne odídu. Otázka je, potrebujú a vedia firmy využiť dlhoročné skúsenosti, spomínaný nadhľad a rozvahu zrelých ľudí aj vo veku, kedy sa bežne odchádza do dôchodku? V odpovediach je cesta, ak nemá byť myšlienka aktívneho starnutia a medzigeneračných aktivít pre firmy len ďalší pekný slogan.
Užime si krásnu jeseň Vaša Maja (www.koucvitaja.sk)
