Moja kamarátka nedávno vyjadrila túžbu venovať si čas. Aspoň pár hodín denne len sebe. Venuje sa práci, kde pomáha iným ľuďom, venuje sa rodine, kde jej energia ide tiež na prospech iných ľudí, a na seba jej čas neostáva. Prečo? Prečo máme svoje potreby niekedy až na poslednom mieste? Prečo aj v živote nedodržiavame to známe odporúčanie z lietadla: „Nasaďte masku s kyslíkom najskôr sebe, až potom pomôžte druhým.“? Je to o sebahodnote. Veríme tomu, že sme lepší ak pomáhame a rozdávame sa. Možno že až vtedy reálne pocítime svoju hodnotu, keď sa obetujeme. Tiež som patrila do tejto skupiny ľudí. Keď som bola malá, mala som rada rozprávku Márie Ďuríčkovej, O Guľkovi Bomuľkovi. Bombuľko, ako klbko vlny, bol taký dobrý, pomohol každému na dvore kúskom svojej vlny, odmotával sa odmotával…, až sa rozdal úplne. Chcel byť užitočný, obetoval sa. Cítime sa dobre, keď sme užitoční. Ako je to s obetovaním sa? To je asi otázka na každého zvlášť. Keď som užitočná, cítim sa šťastná, ale keď sa obetujem už nie. Nechcem sa obetovať, lebo v tom cítim potlačenie mňa samej, chcem byť šťastná. Takže za mňa, bez obetovania sa. Som rada užitočná druhým, ale aj sebe. Zdalo by sa, že mám v tom jasno. Rozhodnem sa teda zaradiť do svojho kalendára priestor len pre seba, svoje hobby. Tu prichádza druhý problém s ktorým možno zápasíte aj vy. Ak chcem povedať sebe áno, niekde na druhej strane musím povedať nie. To som sa dlho učila, a stále sa učím, povedať nie. Nie tam, kde to je už na môj úkor, za hranicu toho, čo môžem robiť s radosťou, bez hnevu, ktorý si možno okamžite neuvedomím, ale neskôr sa vyplaví ako frustrácia. Povedať nie, s čistým svedomím, že vravím áno sebe a zostať šťastná. Lebo nechcem prinášať pre druhých len úžitok, ale aj šťastie a lásku. Tiež viem, že šťastie nemôže rozdávať človek, ktorý ho sám nemá. V tom nachádzam odpoveď a celkom spokojne si idem za svojim šťastím. A čo vy?
Vaša Maja – kouč Vitaja
